Pavol Varchola

Keďže si rodený Bardejovčan, prezraď nám niečo o svojom detstve

Narodil som sa tuto v Bardejove pred dvadsiatimi štyrmi rokmi v októbri. Myslím si, že moje detstvo skončilo vtedy keď som musel ísť do škôlky a to ako keby ma zviazali. Sem tam sa im to nepodarilo, keďže som im utiekol v papučkách a tak podobne... V tomto smere som bol hrozný. V tom čase, keďže som musel byť v škôlke, som začal kresliť, modelovať. Keď som začal chodiť do školy, dostal som sa na výtvarnú výchovu a rozvíjal som sa aj trocha iným smerom ako len robiť zle a neplechu. Niekto zbieral jednotky ja som zbieral päťky a poznámky. Nechcelo sa mi len tak sedieť v lavici.

Mal si viac takýchto svojráznych spolužiakov alebo si bol sám?

Boli sme taká partia, ktorá chodila vyššie ročníky trošku mlátiť. Takže tak nejako.

Inklinoval si k športu už vtedy ako malý chlapec?

Ja som bol v tomto smere dosť všestranný. začínal som s atletikou. A to asi tak, že keď som utekal bratovi tak som sa mu snažil "zdrhnúť"! On bol síce starši, ale vždy sa mi podarilo utiecť, lebo som bol rýchlejší ako on. Stále som sa mu chcel priblížiť. Keď som rástol mal som taký cieľ, "že keď vyrastiem zbijem brata" /smiech/.

Brat bol teda tvojou motiváciou?

Ano

Aký ma on postoj k tomu, že ty si teraz ako športovec niekde inde než je svet súrodeneckých bitiek.

Teraz on chodí za mnou, radí sa so mnou o tréningu a výžive. Nechá si poradiť od mladšieho brata. A je už vidieť zlepšenie, keďže nerobí chýb v tréningu, ktoré som robil ja vo svojich začiatkoch.

 Šport a škola?

Čo sa týka športu ja som robil v podstate všetko. Ja som bol taký všestranný športovec. Na škole som robil krátke trate, basketbal, futbal.

Obdobie dospievania a jeho nástrahy?

Vyrastal som na sídlisku Družba, ktoré má dosť svojské prostredie a v tom období bolo poznačené rasovou nenávisťou a k tomu pomohla aj puberta. vyrýstli mi rožky a robil som veľa výtržností. to všetko mi dalo veľmi veľa do života. popchopil som, že to nie je správne a že problémom sa dá vyhnúť a treba nad tým viac premýšľať.

Takže výtržnosti boli v tom období na dennom poriadku?

Áno... Okolo sedemnástky osemnástky.

Boli ste vraj veľký bitkári?

Boli sme taka "grupa"... Je jedno šťastie, že sme neostávali v Bardejove ale sme chodili vystrájať do dedín. tam je to o niečo viac prirodzené. A ani verejnosť z toho nerobí vážny problém.

Čo ťa prinútilo k tomu aby si sa zmenil?

Jednak to, že k tomu prichádzal aj alkohol a aj keď sme cez týždeň cvičili a v piatok a v sobotu večer začínal vínkom, niekedy aj niečim iným k tomu. Nepáčilo sa mi to, že už som si nič nepamätal t piatku a na druhý deň mi vraveli čo som robil, koho som zbil a čo som vyvádzal. Druhý deň som hľadal veci po meste a tak podobne. Zľakol som sa toho môjho života. Zo dňa na deň som skončil s partiou. Zdravili sme si, ale vonku ma už nedostali. Boli nahnevaní, že si s nimi nedám, aj keď používali klasické slovenské donucovacie prostriedky: "Pohnevám sa s tebou, keď si so mnou nevypiješ!" Nechceli pochopiť, že niekto môže mať dôvod prečo si nevypije. Musel som s nimi prestať! Zavrel som sa do posilňovne a keďže som mal práve pred matúrami tak mi to pomohlo k tomu, že som výbrone zmaturoval.

Ako na to reagovala rodina, okolie, kamaráti a aj na to, že si sa začal v cvičení zlepšovať?

Zo začiatku mi nikto nechcel neveriť, že robím silový trojboj, komu sa ja chcem podobať a tak podobne. Kamaráti neverili, že niekto z ich prostredia môže niečo dosiahnúť a ja som práve v tom to smere chcel niečo dosiahnúť. Zo začiatku to takto ani nevyzeralo. Chcel som len vyplniť voľný čas aby som nebol "na pive". A potom si ma v posilovni začali všímať ľudia ako pán Matej, s ktorým som robil tlak na lavičke s rovnakými váhami. Spýtal sa ma koľko mám rokov, či nechcem skúsiť trojboj, že jeho syn Marcel je tréner a on by sa mi venoval. A tak pomaličky som sa učil techniku, robil prvé silové testy prvé súťaže, kraj, prvé sklamania. Veľmi som chcel, dával do toho maximálne nasadenie v rozcvičke v každom opakovaní až som všetko technicky kazil. A tak som bol hrozne nešťastný, lebo na tréningu som robil rekordy a súťaž som dobabral.

Pamätáš si svoju prvú súťaž?

Pamätám si, veľmi dobre. Je to túto blízko vo svidníckom kine, kde som prvýkrát bojoval v prvej lige, kde sme vyhrali a ja som urobil asi o 30 kg menší trojboj ako na tréningu. 

Myslíš si, že si tzv. súťažný typ?

Jednoznačne som bol čisto iba tréningový typ a na súťaži mi málo čo vyšlo. Ale ako sa hovorí, nie je každý deň nedeľa. Súťaž sa nedá naplánovať, takže mám dobrý deň, dnes idem do maxima. Tam je stanovenž dátum na ktorý sa musíš ty pripraviť a treba hľadať tie správne cesty - diéty správne spôsoby tréningu... To je všetko o zrelosti športovca. Preto ja sa nikdy nechválim výkonmi urobenými na tréningu, hovorím iba o súťažných výkonoch.

Osobné rekordy a výkony na tréningu majú teda význam iba pre športovcov samých?

Áno. Tí, ktorí sú tu pri mne a vidia čo robím a vedia to posúdiť. Niektorá súťaž výjde, niektorá nie. O tom rozhoduje veľa faktorov a nedá sa vždy vysvetľovať kvôli čomu je to tak. Moja sezóna sa môže zdať byť trochu zvláštna. Pre mňa bola hrozná...  

Zdroj: Clash - film, hudba, literatura, foto... februar 2002